GAGAS

Nad a pod.

Pobozkal ma had... Na lícia a slzy, čo stekali mi po tvári a vraveli už nikdy. Zlomyseľnosť osudu a či vari náhoda, zaniesli ma na pokraj priepasti, kde ozýval sa v ozvene môj výkrik. Díval som sa na zurčiaci potok podo mnou a dušu som mal ťažkú ako olovo. V ušiach mi hučalo tisíc bleskov a oči som mal zaslepené jednou freskou. Freskou z dôb dávno minulých. Z čias, keď boli králi a ich rozsudky. Mal som hlavu na klátiku a nado mnou sa smial kat. Had, čo sa pri mne tíško plazil, ten sa iba mlčky pozeral.

KORMORÁN

V kúte izby smutne stál čierny nemý kormorán. Sníva o pohári, z ktorého by padali kvapky šťastia pre každého kto by si to prial. Nejasné je to, čo bude. Trpí si nenápadne. Sníva o pohári, z ktorého by padali kvapky šťastia pre každého kto by si to prial. Učím rozprávať jeho spľaštený zobák. Ja mu rozumiem, nikdy nepovie ani to čo vie. Odkiaľ pochádza jeho smutný hlas? Deň, ktorý príde náhle za tebou sa možno raz stane tvojím posledným... Sníva o pohári, z ktorého by padali kvapky šťastia pre každého kto by si to prial.

V opojení.

Obrazy tohto sveta a diabol sám, sú vlastne všetko čo ešte mám. Každého raz predsa čaká čierny smútok na duši. Ten čas raz príde, bude tak zvláštny, na stole budú len prázdne fľašky. Rozplývam sa v medovine, nevšímam si irónie. Čo vlastne chcete vy smiešna kasta? Na mňa ste krátky, chytá vás triaška. Rozplývam sa v medovine, nevšímam si irónie. Vo víne je sila krásy, pri víne sa rodia lásky Spomínam si vzdialene, bolo to tak zmätené. Život sa končí, preto vás prosím, nech všetci vedia, že som zas vedľa. Nedávam si žiadnu masku, nechcem ani vašu slamku. Každého raz predsa čaká čierny smútok na duši. Utopím sa vo víne v maľovanom koryte. Utopím!!! Utopím!!! Utopím!!! Žiaľ...

BUBLIFUCK.

Hľadám právo, hľadám osud a keď ho nájdem hľadám ďalej. Deň sa rodí – je tak krásny. BUBLIFUCK!!! Deň sa končí – bol tak smutný... BUBLIFUCK!!! Nad hlavou mám smutné čajky, moje sny je vidieť z diaľky. Som rozliata morská pena, strácam sa do stratena. Deň sa rodí – je tak krásny. BUBLIFUCK!!! Deň sa končí – bol tak smutný... BUBLIFUCK!!! V bublinách tvojích očí ľadový kvet sa topí. Usínaš sladkým spánkom a oči hladíš vánkom. Bubliny v ovzduší, mám vrásky na duši. Pripúšťam malú zmenu, že niečo má aj cenu. Deň sa rodí – je tak krásny. BUBLIFUCK!!! Deň sa končí – bol tak smutný... BUBLIFUCK!!! Našiel som právo, našiel som osud. Zatemní deň – pompézny sen. Deň sa rodí – je tak krásny. BUBLIFUCK!!! Deň sa končí – bol tak smutný... BUBLIFUCK!!! Bubliny sa vznášajú. Bubliny sa potápajú. Točitá špirála je únik do rája...

Zo života jaskynného mloka.

Oči mám slepé, telo je nahé. Plávam vo vodách, ktoré sú chladné. Blízkosť sa mení. Blízkosť na vzdialenosť. Tmavé má miesta moja cesta. Blúdim a strácam, naivne to znášam. Blízkosť sa mení. Blízkosť na vzdialenosť. Oči mám slepé, rieka ma nesie. Nesie ma niekam do zlatej kliece. STALAKTITY. Ozvena slova, ktoré zvolal slepý biely jaskynný mlok. Blízkosť sa mení. Blízkosť na vzdialenosť. Blízkosť sa mení. Blízkosť na blízkosť. Blízkosť...

Hľadanie.

Pravdu nájsť sa možno, že dá. Schúlený – pochybnosti mám... Klamstvá, ktoré som vyslovil mali svoje pravidlá. Karavána nezmyslov, z čias ešte pred Kristom, sa túla niekde v nás, treba ju len nájsť. Na púšti sa možno skrýva liek, čo spasí nás. Kvapkajúci kalich. Pýcha padá – viera vstáva. Som hriešnik, ktorý predal zadarmo ideály, aby draho zaplatil za svoje kolomaže. Tieto slová sú len stručné, majú za cieľ vaše mysle. Tak ako sú mačky čierne, sú aj moje myšky biele. Karavána nezmyslov, z čias ešte pred Kristom, sa túla niekde v nás, treba ju len nájsť. Na púšti sa možno skrýva liek, čo spasí nás. Som hriešnik, ktorý predal zadarmo ideály, aby draho zaplatil za svoje kolomaže. Tieto slová boli stručné, mali za cieľ vaše mysle. Tak ako sú mačky čierne, sú aj moje myšky biele. Kráľovna noci, čarodejka vášne pomohli mi nájsť zmysel bázne. Netrápim už identitu, bránim iba chvíle stychu.

Pod vodou.

Epizóda zo života, príbeh lásky zakliaty, začal plynúť jednej noci keď som čítal knihu vlastných omylov. Háky – báky, samé čiary, zablúdil som... Osamelý ako breza v zime chladnej. Malý pohyb na brehu rieky polámaných nádejí. Potopil, ale neutopil ma prízrak z tramtárie. Pod vodou sa diali zvláštne veci. Vo víre svojho hľadania, mal som pocit opustenej mušle pohodenej do sútoku riek. Háky – báky. Samé čiary. Moja duša sa trápila pohltená čiernou tmou, ja vyčítal som si toho vskutku dosť. Znova som cítil pokoru a hádzal neskorú poklonu. Bol som len malým článkom reťaze, čo nedávala šancu na návrat. Spoznával som ďalšie články reťaze... Boli to však iba ľudia, nechápal som. Skúmal som ich, všetko márne... Boli nemý... Mlčanlivosť ukrytá v koreňoch bezprávia, nenávisť ukrytá v čarokrásnych úsmevoch podlosti. Pod vodou sa diali zvláštne veci. Vo víre svojho hľadania, mal som pocit opustenej mušle pohodenej do sútoku riek.

Leňochod.

Na konári stromu lásky, rastú iba sedmokrásky. Ktosi to tak povedal, falošne sa usmieval. Dnes už všetko vieš skrýva sa tam Lucifer. Nájdeš ho tam iba raz, mozog plný trápenia. Hlava búši o stenu, stena búši o hlavu. Krátky proces, rýchly spád. Pád!!! Hľadá ešte niekto z vás niečo, čo je temné zvlášť? Prepadne sa do neba... Vzdialená krajina, ukrytá v hlbinách, čaká, že ju nájdeš a staneš sa jej kráľ. Zatiaľ si však príliš slepý, nerozumieš žiadnej reči. Slovíčka sa míňajú, veľkú cenu nemajú. Možno, že raz zrána, dožiješ sa vďakyvzdania. Poklesky a pády tela, stratia sa tak do stratena. Hlava búši o stenu, stena búši o hlavu. Krátky proces, rýchly spád. Pád!!! Hľadá ešte niekto z vás niečo, čo je temné zvlášť? Prepadne sa do neba... Vzdialená krajina, ukrytá v hlbinách, čaká, že ju nájdeš a staneš sa jej kráľ. Zmysluplné krásne vášne, strastiplné smutné básne. Zbytočné sú slová trýzne, aj tak je to iba klišé. Utekám pred tebou,utekám pred sebou... Viera, nádej, láska, strach, že všetko raz skončí, zmení sa v prach. Modly čo sa trpko smejú z pokrytectva nášho pádu. Utekám pred sebou,utekám pred tebou... Zabiješ svoj žiaľ a staneš sa tak vrah. Nebude to prvý, ani poslednýkrát. Tvoje slová márnivé, moje oči bláznivé. Na konári stromu lásky, uvidel som záblesk z diaľky. Hlava búši o stenu, stena búši o hlavu. Krátky proces, rýchly spád. Pád!!! Hľadá ešte niekto z vás niečo, čo je temné zvlášť? Prepadne sa do neba... Vzdialená krajina, ukrytá v hlbinách, čaká, že ju nájdeš a staneš sa jej kráľ.

Klaun.

Zmaľovaný klaun sa pýta: „Prečo máte telo bez duše, úsmev bez srdca?“ Krása bláznového vnútra spočíva v tom, že je proste krásne, že sa nedá kúpiť. Mám smutné oči a falošné pery, čo smejú sa len tak bez hany. Zmaľovaný klaun!!! Ruža jeho lásky žiada krčah plný túžby po objatí, túžby po nehe. Obraz je to síce skvostný no pre moje oči príliš cnostný. Zbytočne sa trápi. Zo zvyškov síl si pomník stavia. Pomník nepoddajnej dravej sily. Zmaľovaný klaun!!! S nablýskanou noblesou, povedal svoje proroctvá. Zažal sviecu, zaplatil si kar a strašne sa smial z ľudskej hlúposti. Ovanul ho vánok priezračného vnemu a tak skúsil chytať veterného draka. Naivne si príliš veril, ale život je tak zmätený... Občas zabíja... Po líciach sa kotúľajú slzy smútku. Nepochopený, zabudnutý... Vypustil posledný lístoček svojich nádejí a vzdal sa osudu zatratených... Zmaľovaný klaun!!!

JSB.

Po smútku býva tak, že príde dážď. Oči sú mokré a suchý je plač. Okná sú zavreté, ležím a sním. Rozmýšľam o tom, že podpálim kríž. Vyletel som do nebies a povedal si viac už nie!!! Už nie!!! Už nie!!! Kamienky spievajú mi jej meno. Na chodníku, čo bol iba môj. Vôkol mňa vytryskol vodopád lží. Preklial som pekné a zachránil zlé. Bolo to nedávno, stretol som neznámo. Bolo tak čudné a zároveň smutné. Na krídlach malo vyryté otázky. Obloha zletela k mojím nohám. S úsmevom vítal som tento jej pád. Nemala vzpierať sa mojím túžbam. Neroztrhol by som modré nebo. Vyletel som do nebies a povedal si viac už nie!!! Už nie!!! Už nie!!! Už nie!!!

Bez slov.

Keď sa to začalo, možno, že nemalo. Vrásky, vrásky... koniec jednej lásky. Môj hlas sa chveje, začiatok beznádeje. Telá sú mŕtve, ale ešte sčasti žijú. Úpadky, ktoré nezastaví ani hrob našej blízkosti. Blízkosť ostane a bezhranične pretrvá. Aj keď to bude iba skon, pre mňa to bude neskonalý krok. Vykročiť do prázdna a zmiznúť pohltený... Pohltený, pohltený čiernou tmou, obalený rakvou drevenou. Bez slov... Majú svoj skrytý význam. V zdanlivých úsmevoch sa skrýva ďalší vrah. Bolo ich ešte málo? Nie!!! Zabíja ma tvoj chlad. Chlad a zima, kúsky ľadu. Moréna mizne pod riekou lúčenia. Zabíja ma tvoj chlad. Zbytočný bol záblesk nádeje. Stroskotal pod vplyvom nepochopenia. Ešte nie!!! Ešte nie!!! Ešte nie!!! PRÍRODA JE NEÚPROSNÁ, ŽERIE MOJE MŔTVE TELO...

SINGELS 1996

ABSOLÓN.
Počúvam dážď, smeje sa z nás.
Ty hriešna kurtizána buď moja nirvána.

Prišiel k nám hosť – doniesol kosť.
Ty hriešna kurtizána buď moja nirvána.

Právom sa pýtam : „Máme býka?“

Absolón je krásne mesto
Absolón to nie je gesto
Absolón je krásne mesto
Absolón u nás je tesno

Život je klaun, šaman je v nás
Ty hriešna kurtizána budeš dnes sklamaná

Cítim svoj pád – ja padám rád
Ty hriešna kurtizána budeš dnes sklamaná

Právom sa pýtam : „Máme býka?“

Absolón je krásne mesto
Absolón to nie je gesto
Absolón je krásne mesto

Opäť ten dážď, nespočet vrážd
A hriešna kurtizána po nociach behala

Dostávam zlosť – mám toho dosť
A hriešna kurtizána po nociach behala

Právom sa pýtam : „Máme býka?“

Absolón je krásne mesto
Absolón to nie je gesto
Absolón je krásne mesto

Šepot krídel, túžba začína rásť...

Počúvam dážď, smeje sa z nás.
Ty hriešna kurtizána buď moja nirvána.

Prišiel k nám hosť – doniesol kosť.
Ty hriešna kurtizána buď moja nirvána.

Právom sa pýtam : „Máme býka?“

Absolón je krásne mesto
Absolón to nie je gesto
Absolón je krásne mesto

ZAČIATOK KONCA.
Našiel som tu jeden príbeh,
ako začal už aj končí...
Začína sa deň, začína sa noc.

Márne hľadám ďalšie stránky,
tento čas je zvláštne zvláštny...
Končí sa deň, končí sa noc...

Zažil som prekliaty deň!!!

Chvíľkami mizne mi dej...

Potulný básnik zdal sa mi krásny
Bol to však zrádnik, nevedel verš.

Každý má rád, keď dýchať smie.
V predstavách blúdim, žijem svoj sen.

Začína, končí, končí, začína, začína, končí, končí a začína!!!

Zažil som prekliaty deň!!!
Chvíľkami mizne mi dej...

DREVENÝ PANÁČIK.
Vzdialený hlas začal mi otázky klásť : „Prečo sa snažíš zachrániť svet, keď zohnutý ľudia mu vládnu dnes?“

Oblohou krúži vták,
nemusíš sa ho báť.

Rozbehnúť po lúke bosý sa chcem,
trápi ma myšlienka : „Čo vlastne chcem?“

Motýľ čo žmurká,ruža čo spieva,
sedí tu rád na lúke z neba.

Vtáci mu zobú z ruky čo nemá cit.
Panáčik z dreva bude raz kráľ!!!

Sedí a hľadí na dúhový most...

Začal sa triasť, nechápal nič..
Spasiť chcel nás skúša to zas.
Postavil hrad – dúhový kráľ.
Steny ma krivé, obrysy matné.

Oblohou krúži vták,
hľadá ten bájny hrad.
Rozbehnúť po lúke bosý sa chcem,
trápi ma myšlienka : „Čo vlastne chcem?“

Vtáci mu zobú z ruky čo nemá cit.
Panáčik z dreva bude raz kráľ!!!

Sedí a hľadí na dúhový most...

Začal sa triasť, nechápal nič..
Spasiť chcel nás skúša to zas.
Postavil hrad – dúhový kráľ.
Steny ma krivé, obrysy matné.

Ostal som sám – ja a môj svet.
Vraj bez bolesti – mýliť sa smiem.
Trápi ma niekto? Možno, že nie...

Stačí tak málo – pre lepší svet...

GAGAS 1990

HLAD PO DROGÁCH.
Poznám svoju tvár, do zrkadla pozerám..
V čarovnom lesku vlastných očí vidím seba klam
Kto mi ho dal?
Kto mi ho daroval?
Kto mi dal právo zničiť si svoj život sám?!
Zvláštny, prázdny, tajný klam,
priatelia ja si sviecu strážim sám.
Kto mi dal právo zabíjať,
milovať drogu, zomierať?
Mám už všetko, ja nemám nič.
Počúvať s vami, žialiť.
Milujem drogu - zomieram.
Hlad, ktorý prišiel preklínam.
Ležím na koľajách,
za chvíľu príde veľký vlak.
Ležím na ihlách,
za chvíľu prichádza hlad po drogách.
Keď zhasli sviecu bolo počuť plač.
Opojený túžbou spoznať seba snáď.
Každý hľadá nádej – nachádza len strach.
V srdci nosí skrytý jasný ideál.
V diaľke žiaria svetlá – každý vlastné má...
No zhasnutá svieca svetlo nevydá...
Ležím na koľajách,
za chvíľu príde veľký vlak.
Ležím na ihlách,
za chvíľu prichádza hlad po drogách.
Keď zhasli sviecu bolo počuť plač.
Opojený túžbou spoznať seba snáď.
Každý hľadá nádej – nachádza len strach.
V srdci nosí skrytý jasný ideál.
V diaľke žiaria svetlá – každý vlastné má...
No zhasnutá svieca svetlo nevydá...

BEZSTAROSTNÉ TRÁPENIE.
Stále cítim, že smrť mojím strážcom je...
Ži a maj sa lepšie ako tvoje druhé ja..
JA!!!
Si v čiernom a červené ústa máš,
ja utekám pred tou myšlienkou,
že čas už zastal a ja mŕtvy v ňom spím,
že umrela aj ruža čo nesmrteľnou sa zdala byť...
Kúzelná chvíľa, keď narodil sa smiech aj žiaľ.
Moje ústa plačú...
Poznám tvoj smiech, aj tvoj plač.
Odpusť mi hriechy, nejak to zmaž...
Sám , tak sám, ó sám...
Bezstarostne sa trápim,
ja viem, že plač aj smiech je žiaľ
Som sám , tak sám...
Bezstarostné trápenie...
Kedy si spomenieš?
Na blázna, ktorý ťa miloval a slzy ti nedal...
Prečo plačeš, keď ja som tak sám?
Sám, sám, tak sám...
Spomínam, v spomienkách tichých sám...
Plachý som - ako sen.
Odpusť mi to, čo som ti vyviedol – medzi tebou a nebom....
Len na chvíľu si spomeň na blázna,
ktorý ťa miloval, mal ťa rád a predsa ťa sklamal...
Ešte dnes...

KAT.
Za tvoju zradu : „I wont fuck you!!!“
a to mi ver, že ti to raz vyvediem.
Možno ma poznáš,
mám nenávisť v očiach – to kvôli tebe.
Ostal v nich len suchý plač.
Hladkaj moje telo, neostávaj nemá...
To čo ti dal blázon ostalo bez mena.
Sila štyroch dní, naveky zabudni.
Milovať ťa chcem, aj keď nemôžem.
Láskaj moje srdce, neostávaj verná.
To, čo ti chcel blázon sa stále nemení.
Sila ôsmych dní, naveky stratený.
Opäť ťa chcem, v snoch ťa milujem.
Keď plače dievča, to bolí
Aj v tvojom srdci plameň horí,
bacha si daj na svoju čistú tvár...
Je čistá ako krieda, anjel sám.
Pochopil som slová, ktoré mi vravel kat.
Ale kat vraví : „Mám ťa strašne rád...“,
ale hlavu ti chce, túži alebo musí vziať.
Uveril som slovám, ktoré mi vravel kat : „Mám ťa rád...“
Keď plače dievča, to bolí
Aj v tvojom srdci plameň horí,
bacha si daj na svoju čistú tvár...
Je čistá ako krieda, anjel sám.
Pochopil som slová, ktoré mi vravel kat.
Ale kat vraví : „Mám ťa strašne rád...“,
ale hlavu ti chce, túži alebo musí vziať.
Uveril som slovám, ktoré mi vravel kat : „Mám ťa rád...“

POCIT.
Obloha krváca,
úzkosť skál..
Ležim v nebi svojích pocitov
Letiace tiene ukrižovaného šťastia
Pocity sa vznášajú,
pocity sa potápajú...
Mám takýto sen pre Vás čo stále spia – skúste cítiť, že stromy majú hlas...

ÚSMEV STRACHU.
Plaviac sa záhradou nebeských kvetov
a hnijúcich tiel , strácal som silu a strácal som tvár...
Videl som sám seba, kráčajúc pred oltár z ľudskej bolesti...
Na križovatke snov, rozhodnúť sa je boj.
Myseľ sa bojí, že ukáže tvár.
S nevernou vierou však poznávaš ten klam,
ktorý ťa zvádza na jednu z prázdnych ciest.
Polámaná nádej, atypický zmysel...
Smutný deň a smutná noc.
Úsmev strachu je chvíľa krachu...
Kockovaná hlava a svetská sláva.
Chcem smrť! Chcem spať! Chcem život! Chcem sa hrať!
Zomieram a píšem básne – za života znejú trápne.
Niekto sa zas rozpadol na tisíce prázdnych slov...
Na konci sa rozhodol : „ I wont living in Destroy!!!“
Rozbijem sa a porozmýšľam, kde sa nepokoj skrýva...
Čí pohľad sa díva tam?
Prečo sú tak zvláštne, tie čudné básne?
Dívam sa na smiech a vidím, vidím len tieň.
Dívam sa na plač a cítim len smiech.
1,2,3,4...
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nechceš už zomrieť?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nestrácaš vieru?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nechceš nič vravieť?
Tak čo je! Tak čo je!
Snáď nestrácaš silu?
Polámaná nádej, atypický zmysel...
Smutný deň a smutná noc.
Úsmev strachu je chvíľa krachu...
Kockovaná hlava a svetská sláva.
Chcem smrť! Chcem spať! Chcem život! Chcem sa hrať!
Zomieram a píšem básne – za života znejú zvláštne.
Niekto sa zas rozpadol na tisíce prázdnych slov...
Na konci sa rozhodol : „ I wont living in Destroy!!!“
Rozbijem sa a porozmýšľam, kde sa nepokoj skrýva...
Čí pohľad sa díva tam?
Prečo sú tak zvláštne, tie čudné básne?